Veronika: „Ostáva nám veriť, že to zvládneme.“

Osamelí rodičia prichádzajú v dôsledku pandémie o prácu ako prví, pretože pracujú na dohody, brigády a skrátené úväzky, kde sa prepúšťa najskôr. Patrí k nim aj Veronika.

Veronika je so svojimi piatimi deťmi sama štyri roky. Predtým žila v Sýrii, odkiaľ pochádza jej exmanžel. V dôsledku vojnového konfliktu prišla rodina o domov, a Veronike aj deťom sa nalomilo zdravie. Neostávalo im nič iné, len z oblasti ujsť a prísť na Slovensko.

„Naša situácia bola extrémne ťažká, keďže sme prišli v podstate bez ničoho, s malými deťmi, ktoré boli aj psychicky poznačené štyrmi rokmi prežitými vo vojne. Po príchode sme prežili veľmi ťažké roky a v ich dôsledku sa rozpadlo aj naše manželstvo,“ spomína. S exmanželom už nekomunikuje, otec príde za deťmi dvakrát do roka.

„Zo začiatku som sa mu ešte snažila vysvetliť, že musí platiť výživné,“ vraví Veronika. „Nakoniec som to vzdala, pretože sa pri každom pokuse iba ľutoval. Vôbec ho nezaujíma, ako to zvládam ja s piatimi deťmi.“

Keď zostala sama, bola bez práce, a s takými dlhmi, že skoro skončili na ulici.

„Kým súd rozhodol o určení výživného a kým som sa dostala k náhradnému výživnému, prešli tri roky. Táto situácia ma dostala na úplné finančné dno, z ktorého mi vznikli aj dlhy, ktoré boli nevyhnutné, aby sme vôbec prežili,“ vraví Veronika. Teraz poberá náhradné výživné a prídavky na deti, no na dávku v hmotnej núdzi nemá nárok, pretože sa od nej odratáva náhradné výživné. „Po uhradení nájomného mi zostane zhruba 60 eur, z ktorých treba uhradiť náklady na škôlku, školu, krúžky, základnú stravu a hygienu.

Veronika obmedzila svoje osobné výdavky, dokonca aj stravu.

Viac už ale nemá na čom ušetriť. Rodina prežíva zo dňa na deň. Drobné úpravy v domácnosti zvláda sama, ale výdavky na domácnosť s piatimi deťmi jednoducho neutiahne.

Veronika má stredoškolské vzdelanie a ovláda dva cudzie jazyky, no zatiaľ musí brať prácu, aká je k dispozícii. „Je to problém, pretože nemám komu a kde nechať deti. Ani počas prázdnin, chorôb či počas pandémie,“ vraví. Za tie roky sa jej podarilo aspoň znížiť dlhy. Išlo to však na úkor jej zdravia, kedže prijíma aj fyzicky náročné mužské práce a brigády, napríklad prácu na píle.

Situácia sa ešte zhoršila príchodom pandémie.

Prišla o prácu a šanca na získanie novej je malá, pretože všade sa prepúšťa. Problém je aj v tom, že deti sú už takmer rok na dištančnom vzdelávaní. „Niekedy sa naraz musia učiť traja, niekedy štyria, no my máme len jeden počítač, ktorý nám požičala škola.“

So svojimi rodičmi Veronika kontakt nemá. Otec je alkoholik, mama sa odsťahovala, o vnúčatá nejaví záujem. Vzťahy neudržuje ani s rodinou exmanžela.

Hoci je sama, pocit samoty nemá. "Mám predsa päť detí,“ vraví.

Netrápi sa ani výčitkami, či mohla spraviť niečo lepšie alebo inak. Robila vždy všetko, čo sa dalo.

Myslí len na to, aby jej slúžilo zdravie aspoň tak, ako doteraz. Aby sa jej, nedajbože, niečo nestalo a deti nemuseli ísť do detského domova. Nemá jej kto pomôcť, ani keď sú deti choré.

Súkromný život vo Veronikinom prípade sa ani očakávať nedá. Po celom dni je rada, keď padne do postele, aby načerpala silu na ďalší náročný deň. Zdravotný stav Veroniky nie je dobrý. Je podvýživená a potrebovala by transplantovať krv, no nemôže si to dovoliť.

„Môj zdravotný stav dospel do štádia, že bola nutná hospitalizácia. Tú som však musela zamietnuť, pretože by som nemala kde nechať deti.“

So svojimi deťmi vychádza dobre. „Mám ale pocit, že sú na mňa niekedy príliš naviazané. Nikoho iného okrem mňa ani nemajú,“ vraví. Priznáva, že možno robí veľa vecí aj za nich. „Som mama, otec, teta, ujo, babka a dedko v jednom. A to 365 dní v roku.“

Ak chcete podporiť Veroniku, zadajte pri platbe na transparentný účet, variabilný symbol 1000000989.

Za všetky príspevky vopred ďakujeme.